AMATÉR

            Do našej farnosti prišiel kňaz, ktorý do kostola pritiahol veľa mladých. Časom vznikla potreba rozdeliť toto veľké spoločenstvo na viaceré menšie skupinky, v ktorých by bolo možné osobnejšie sa zdieľať o veciach týkajúcich sa viery. Oslovil pár mladých, ktorých si vytipoval ako možných animátorov skupiniek. Keď oslovil mňa, zareagovala som: „Ja na to nemám!“ „A kto z nás na toto všetko má?“, oponoval zas on. Keď som potom o tejto veci rozmýšľala, vnímala som, že Boh ma naozaj povoláva k tejto službe. Mala som však strach. Dával mi totiž úlohu, ktorá vysoko prevyšovala moje schopnosti. Tak to ale pri poslaní, ktoré dáva Boh, býva často.
            Nikdy som nemala dar viesť. Vždy mi bolo prirodzené nechať sa viesť, podriadiť sa. Vedomá si svojej „neobdarovanosti“ a zároveň i veľkej zodpovednosti za ľudí, ktorí mi boli zverení, nevedela som svoje poslanie začať inak ako zverením celej veci do Božích rúk.
            Príprave na každé stretnutie som venovala veľa modlitieb. V podstate celé nedeľné popoludnie bývalo pre mňa stretnutím s Pánom, ktorého som prosila o požehnanie pre všetkých. Bola som prekvapená, ako nás Boh naozaj viedol a pomáhal nám rásť vo viere i bratskom spoločenstve. Ja som sa pritom častokrát cítila nemožná, ten spôsob, ktorým som spoločenstvo viedla, mi pripadal tak strašne „amatérsky“. V pokore som musela prijať i túto skutočnosť. Inokedy, keď sa viac darilo, ma to zasa trochu zvádzalo k tomu, aby som si časť zásluh prisvojila. V tých momentoch ma oslovoval Josemaría Escrivá: „Keď ťa Pán použije na to, aby cez teba vylial milosť do duší, pamätaj si, že nie si viac ako obal darčeka: papier, ktorý sa roztrhá a odhodí.“
            Trvalo niekoľko rokov, kým som vykonávala túto službu. Za ten čas sa naša skupinka tak rozšírila, že z jednej vznikli tri nové. Keď som sa vydala, prenechala som svoje miesto animátora inému. Mne, priznám sa, odľahlo. S rešpektom a obdivom som však hľadela na dielo, ktoré vykonal Boh. Cez kňaza i cez nás všetkých, ktorí svojím vlastným spôsobom prispievali k tomu, aby sa Božie dielo vzmáhalo. Boli sme svedkami niekoľkých obrátení. My, „čo na to nemáme“, sme s úžasom obdivovali skutky nášho Pána. S touto skúsenosťou sa mi zas spája výrok Benedikta XVI.: „Zázračný rybolov ukazuje, ako málo je ľudské úsilie schopné vyloviť z mora tohto sveta ryby, z ktorých by sa stali ľudia živí pre Boha.“
            Povzbudzujem všetkých, ktorí sa „na to necítia“, aby, ak počujú volanie Boha, naň odpovedali. Je to náročné, ale zároveň krásne a zmysluplné dobrodružstvo.